Niečo o mne a mojej tvorbe

Ťažko presne definovať, čo je ústrednou inšpiráciou v mojej tvorbe. Skôr ide o kombináciu rôznorodých, životom inšpirovaných motívov. Jedným z nich je tehotenstvo, a po narodení môjho syna aj materstvo a dojčenie. Tieto témy rada spájam s niečím, čo mi pripomína ľudové alebo folklórne motívy, či dokonca strašidelné a temné rozprávky, príslovia a porekadlá. Postavy v mojich obrazoch sú často zvieratá, no predstavujú ľudí – myslia a konajú ako ľudia a zažívajú podobné problémy.

Chcem, aby ľudia našli v mojich dielach kúsok seba, ale zároveň sa ponorili do sveta, ktorý je iný ako ten reálny – tajomný, neurčitý, rozprávkový, magický. Nech sa aspoň na chvíľu vrátime do detských čias.

Maľovaniu sa venujem od detstva, navštevovala som základnú umeleckú školu. Aj keď som si pri výbere povolania nezvolila umeleckú dráhu, k maľbe som sa vždy vracala, čisto pre radosť z tvorby. Dá sa povedať, že intenzívne som sa maľovaniu začala venovať počas tehotenstva.  
 

Ako som sa dostala k maľbe

Som samouk, čo znamená, že nemám stredoškolské ani vysokoškolské vzdelanie v umeleckom odbore. Ako dieťa som navštevovala základnú umeleckú školu, no doma som neustále maľovala, vyrábala, strihala a lepila. Fantázia bola moja silná stránka, vedela som si vymyslieť a bez predlohy namaľovať rôzne veci. Najčastejšie to boli rozprávky, no figúry, portréty a kompozícia mi príliš nešli – riešila som to po svojom...

Štúdium v umeleckej škole sa končilo absolventskou výstavou a známkovým hodnotením. Moje hodnotenie nebolo dobré – vraj boli moje obrazy príliš detské a nestretli sa s pochopením. Veľmi ma to zasiahlo, a tak som úplne prestala maľovať, asi na desať rokov. Zlom prišiel až s filmom o Fride Kahlo, ktorý ma úplne fascinoval a postupne som sa začala k maľbe vracať. Najprv len jeden, maximálne dva obrazy ročne.

Ak by som mala spomenúť ďalšiu inšpiráciu, určite by to boli balady Karla Jaromíra Erbena "Kytice", ako aj ich filmová adaptácia od Juraja Jakubiska. Keď som to videla prvýkrát, mala som pocit, akoby niekto sfilmoval svet tak, ako ho vidím ja.

Všetko sa však naplno začalo, keď sa mi narodil syn Henry a neskôr dcéra Meda. Všetky tie krásne emócie a pocity som potrebovala niekde vyjadriť, a tak som začala znovu maľovať – a zrazu to už nešlo zastaviť. Nešlo o nič komplikované, maľovala som si vlastne denník našich každodenných aktivít: káva v posteli, náš krásny dom, oberanie jabĺk, varenie džemu... Inšpirácia je všade okolo. Je to ako vidieť obrazy v obrazoch, taká moja "prikreslená" realita. Často sa mi stáva, že úplne prestávam vnímať okolie a ponáram sa do svojho maľovaného sveta...